Pozná ich asi každý rodič. Chvíľu potom, čo sa z mimina stane malý člen rodiny s vlastnou hlavou, sa začnú objavovať aj rôzne iracionálne strachy. Niektoré deti sa boja bubáka pod posteľou, iné strašidelných drakov či zlých stríg a ďalšie sa zasa v noci prebúdzajú zo strachu, že mama niekam odišla. Strachy sa objavujú (aspoň z môjho pohľadu) úplne bezdôvodne aj bez toho, aby krpci pozerali rôzne animáky (plné štylizovaného násilia) alebo počúvali Dobšinského ľudové rozprávky (tiež plné násilia, avšak naturalistického). A jedným z takých bojkov je aj ten náš.
Doteraz prešiel rôznymi fázami strachov, nad ktorými sme len nechápavo krútili hlavami. Od strachu z vody postupne prešiel fázami strachu zo sôch, z vysávača, zo starých tiet, z dinosaurov aj zo stríg. Každý z nich ale postupne (takisto bez zjavného dôvodu) odznel, či už úplne alebo aspoň z väčšej časti. Kde sú tie časy, keď hystericky vyrevúval na celý činžiak len pri samotnom spustení sprchy či tryskom bežal z piesočnej pláže, keď mu vlna zamočila členky? Teraz si namiesto povaľovania v bazéne trénujem lýtkové svaly vyšľapávaním na tobogan v aquaparku, z ktorého sa až do môjho úplného vyčerpania musíme spúšťať. Ozaj, nevie niekto, kde sa z detí vyberajú baterky?
Okrem týchto ministrachov má náš bojko aj jeden skutočne veľký strach, ktorého sa dlhodobo nevie zbaviť. Je to strach zo silných zvukov, ako sú škrípajúce brzdy vlaku, zasyčanie pary, vŕtanie či hluk sekačky na trávu. Tie dokážu naše pokojné dieťa v okamihu zmeniť na malé vystrašené zvieratko, ktoré by sa najradšej skrylo do hlbokej nory.
Možné dôsledky tohto strachu sme si uvedomili najmä pri nedávnej návšteve technického múzea. Pri prehliadke starých áut a motoriek, ktoré ako každý chlapec obiehal s rozžiarenými očami, zamestnanec múzea skupinke návštevníkov predviedol fungovanie parného stroja. Pri vypustení pary náš bojko náhle spanikáril a s hlasným plačom začal chaoticky pobiehať pomedzi exponáty. Ani nemusím spomínať, s akými prekvapenými výrazmi ho ostatní návštevníci sledovali, kým sa nám ho po dlhej chvíli podarilo upokojiť. O možných dôsledkoch, ak by sa to stalo niekde na rušnej ulici pri zatrúbení auta, radšej ani nechcem premýšľať.
Doteraz na tento strach okrem prevencie nepomohlo tiché upokojovanie, zvyšovanie hlasu ani pokusy o bagatelizáciu celého problému. Istým pokrokom bolo iba zavedenie štuplíkov do uší, ktoré sme začali nosiť na miesta, kde sa dal očakávať výskyt takýchto prudkých zvukov. Keďže neviem, ako tento strach vznikol, som rád aj takýmto pokrokom. Stále sa utešujem nádejou, že nepriama úmera „malí ľudia – veľké strachy“ sa časom premení na „veľkí ľudia – malé strachy“.