Clovekmilion

Otázka z nadpisu mi v hlave bliká často (minimálne pri zahájení a dokončení stavby modelu) a bliká skutočne intenzívne. Doteraz sa mi tento problém nepodarilo uspokojivo vyriešiť tak, aby som bol zároveň spokojný ja a aj moje okolie.

Problémom v prípade papierového modelárstva (a nielen papierového) je najmä nedostatok miesta na odkladanie zostavených modelov. Tie by mali byť vyložené na vhodnom mieste, ktoré musí spĺňať veľa kritérií. Musí byť okamžite na očiach každej návšteve, ideálne hneď pri vchodových dverách, a zároveň v prítmí (to, čo slnko dokáže časom porobiť s farbami, je až trestné). Hlavným a najdôležitejším kritériom úspešného prežitia modelov však zrejme je, že musí byť mimo dosahu lepkavých chápadiel detí. Ak sa z papierového dedinského dvora s pidivozíkmi, pidibúdkou pre holuby a pidistudničkou stane parkovisko pre hotwheelsové autá, mašinku Tomáša a kamión Coca-Cola, nepomôže mu už nič. A to ani nehovorím o menších deťoch, ktorým tie farebné zlepeniny z nejakého zvláštneho dôvodu chutia. V detstve som porobil kopu blbostí, preto okrem chuti benzínu (chutí dosť štipľavo a tú pachuť cítiť ešte 2 dni) poznám aj chuť disperzného lepidla na papier a môžem zodpovedne vyhlásiť, že niečo tak odporne horkého ste nikdy nepili. Spomínané kritériá samozrejme platia pre modelára, partnerka by uprednostnila skôr ukrytie modelov hlboko do škatule v pivnici, aby sa pred kamarátkami nemusela hanbiť za jeho infantilný koníček.

Problémy s nedostatkom miesta sa netýkajú len bytov. Aj v rodinnom dome som postupne dokázal zostavenými papierovými modelmi nahusto pokryť všetky police a skrine. Trošku som experimentoval aj s vešaním modelov na luster, to však nebolo to pravé. Možno to bolo aj tým, že som lietadlá takmer nestaval, a  visiace kostolíky a formule F1 predsa len nevytvárali ten správny efekt. Osudnou bodkou tomuto systému bola udalosť z jednej letnej noci, kedy na mne pristál kamión  Kenwood aj návesom plným osobných áut.

Koncom povinnej školskej dochádzky som sa rozhodol časť vystrihovačiek venovať miestnej knižnici. Je jasné, že išlo o číry altruizmus a nemalo to VOBEC nič spoločné s akútnym nedostatkom miesta na ich odkladanie a už VOBEC nič s faktom, že mi knihovníčka nechcela dať ďalšie vystrihovačky. Všetky moje vystrihovačky vtedy totiž pochádzali zo starších ročníkov knižničných ABC, z ktorých mi tetuška dovolila vytrhávať prílohy. Na pravidelné kupovanie ABC z vreckového som nemal (vlastne som ani nemal vreckové), tak som s knihovníčkou vyhandloval výstavku vystrihovačiek za ďalšie vystrihovačkové prílohy aj so Špeciálom ABC. V rámci dohody som výstavku pravidelne dopĺňal a na oplátku dostával nové vystrihovačky na zostavenie, pričom ako bonus boli moje modely centrom pozornosti miestnych prckov. Asi po roku ale prišiel ten smutný deň, kedy našu zlatú tetušku nahradila nie až tak zlatá tetuška, ktorá dala výstavke a vytrhávaniu príloh z ABC stopku.

Prakticky počas celej strednej aj vysokej školy sa priestory nášho domu ďalej plnili, keďže nejaké to vreckové už bolo k dispozícii. Situáciu zhoršoval aj fakt, že sa dali zohnať aj samostatné vystrihovačky, ktoré k nám začali prenikať zo zasľúbenej zeme vystrihovačiek – Čiech. Časť hotových modelov sa odsťahovala do škatúľ na povale, nakoniec ale aj tak zákonite muselo padnúť rozhodnutie na radikálny rez. Postupne som všetky vystrihovačky (až na niekoľko skutočne špeci kúskov) povynášal na dvor, zostavil podľa tematiky a potom sa celé popoludnie hral na výpalníka. Jedna po druhej takto horeli Mestská pamiatková rezervácia a dedinské usadlosti, horeli monoposty F1, autá a obrnený vlak SNP, horeli stavebné stroje, traktory a kamióny a horela aj tráva, ktorá sa nedopatrením chytila od čičmanskej chalupy.

Po Dni mladých pyromanov prestal byť problém s miestom akútny a aj vzhľadom k čiastočnému presedlaniu na iné koníčky sa dlho neobjavil. V byte mi však manželka na modely vyhradila jednu polička (pche, že milujúca osoba) a nedostatok miesta pre ne začal byť opäť otázkou. Zatiaľ ich sčasti likviduje náš bojko (preto sa sústreďujem hlavne na jednoduché a ľahko likvidovatelné modely bez špajlí), nejaké našli miesto na poličkách v práci a u rodiny (napríklad obrí model hradu Točník), definitívne však túto tento problematický bod stále nemám vyriešený. Vlastne som tomu ale rád, pretože ak ma namiesto rodinných hádok či existenčných problémov trápia takéto kraviny, tak je život vlastne „strašne fasa“.