Slovenský Raj bol pre mňa počas dospievania vynikajúcou prázdninovou destináciou. Tej úžasnej kombinácii vody, skál, stromov a rebríkov sa z môjho pohľadu vyrovná len máločo a so súrodencami sme tam mali prelezenú takmer každú roklinu. Navyše tam aj skvele varili (konzervy ohrievané na ohni v kempingu) a bolo tam super ubytko (premokajúci stan, ktorý sme pre nedostatok iných možností pred túrami zamykali visacím zámkom). Tieto výlety boli vždy mimoriadne nízkonákladové (ak by neboli, tak by nám ich otec zatrhol), keďže stravu sme vždy nosili z domu a stan stavali zásadne mimo dohľad prijímacej kancelárie kempingu (ako sa honosne nazývala malá drevená búda). Teraz už takmer neverím, že sme vôbec boli schopní prejsť tých niekoľko kilometrov zo železničnej stanice s plnými ruksakmi, ťažkým socialistickým stanom, spacákmi a s desiatkami konzerv a iných polotovarov. Zdarma sme mali aj dopravu, čo malo na svedomí otcovo zamestnanie železničiara a vyplývajúci benefit v podobe režijného lístka pre mamu aj deti. Vďaka režinke som svojho času spoznal všetky trate (aj tie, ktoré sú už dnes pre osobnú dopravu zrušené, napr. Jablonica-Brezová pod Bradlom) a jej odobratie po ukončení vysokej školy som vnímal ako trestuhodnú krivdu hodnú sepuky.
Výlet do Slovenského Raja, o ktorom píšem, sa spočiatku vyvíjal veľmi dobre. Vďaka dôkladnému rozplánovaniu jednotlivých dní a trás sme mali prechodené takmer všetky túry, takže nám v predposledný deň zostal už iba jednoduchý prechod Prielomom Hornádu. Keďže som sa vtedy ešte nemusel krotiť v jedení (teraz za každý zjedený gram priberiem desať), v našom základnom tábore bola v tom čase zásoba konzerv už preč a na scénu nastúpili polotovary. Toho roku nám ako super myšlienka prišlo doniesť si okrem cestovín aj zavarený paradajkový pretlak, keďže doma nám paradajková polievka s cestovinami veľmi chutila. Po túre cez Kyseľ sme už boli poriadne unavení a vyhladovaní, preto sme si na prípravu našej večere zvolili veľmi zaujímavý postup hodný Pata a Mata.
Keďže naša paradajková polievka mala byť zložená z paradajkového pretlaku a cestovín, napadlo nám uvariť cestoviny priamo v tom riedkom pretlaku. Tak sme do kotlíka nasypali cestoviny, výdatne zaliali pretlakom, zavesili nad oheň a už sa v duchu videli pekne napapkaní v spacáku. Sem-tam som polievku aj premiešal a priebežne ochutnával, až kým som si neuvedomil, že ani napriek dlhému zohrievaniu sa pretlak ani len nepriblížil k varu. Zároveň mi došlo aj to, že pri miešaní nekládla varecha žiaden odpor a cestovina sa zjavila len sporadicky. Po zvesení z ohňa a zliatí vlažného pretlaku páchnuceho od spáleniny nastal okamih tvrdej pravdy: bolo po večeri. Zlepená a silne zapáchajúca masa tvrdých neuvarených cestovín sa ani pri najväčšom sebazaprení zjesť nedala, nehovoriac o tom, že vlastne ani vôbec nešla zoškrabať z kotlíka (ani neskôr doma).
Vzhľadom k už skutočne veľkému hladu sme začali hľadať alternatívy. Prekutrali sme celý stan aj ruksaky, až som náhodou v bočnom vrecku ruksaku objavil orechový závin. Takéto terno sme skutočne nečakali a preto sme sa vôbec netrápili faktom, že bol celých 5 dní zabalený v mikroténovom sáčku a takmer neustále naň pražilo slnko. Hlad nás zaslepil natoľko, že hoci závin zapáchal skutočne zvláštne a jeho farba mala bližšie k zelenej, schuti sme ho zožrali a spokojne sa uložili spať. Spokojný spánok ale trval len chvíľku, keďže machy a lišajníky zo závinu spustili v bruchu prudké chemické pochody. Noc bola skutočne ťažká a ani ospalosť neumožnila uniknúť zo žalúdočného pekla. Ešteže sme mali so sebou toľko novín (pôvodne na čítanie). Ani nasledujúce ráno sa situácia nelepšila, preto sme predčasne zavelili na ústup, zbalili veci (pre nutné prestávky to trvalo pomerne dlho) a šli na vlak. Pre správny efekt by určite bolo možné popísať o nasledujúcich hodinách všeličo, to by som ale už zachádzal do príliš nechutných detailov. Možno postačí spomenúť, že v dôsledku tohto silného gastronomického zážitku som bol ďalší orechový závin schopný vziať do úst až o 5 mesiacov.