V poslednom období sa mi podarilo získať alergiu na názvy štátov a pri začutí slov ako Kiribati, Tonga alebo Gambia sa mi už podvedome ježia chlpy a dvíha tlak. Dôvodom je aktuálna záľuba nášho krpca v identifikovaní štátov na základe ich vlajok, ktorou doslova terorizuje všetkých členov rodiny.
Celé to začalo úplne nevinne pred niekoľkými mesiacmi, keď našiel na manželkinom mobile kvíz o vlajkách, ktorý ho mimoriadne zaujal. Neustále si ťukal na vlajky a vypytoval sa na názvy zodpovedajúcich štátov, pričom my naivní blázni sme ho v tom ešte podporovali. Reku, aspoň sa naučí niečo, čo sa mu časom môže zísť. V priebehu niekoľkých dní sa neustálym drilovaním naučil všetky vlajky a v kvíze postupne začal prekonávať svoje osobné rekordy. To však bol len začiatok.
V druhej fáze sme ako zodpovední rodičia dieťaťa bažiaceho po vedomostiach kúpili knižku o vlajkách (opäť raz sme sa nepoučili, podobných osvieteneckých nápadov máme plnú poličku). To už prepadol vlajkám úplne a pred spaním vyžadoval, aby namiesto rozprávok mohol na mobile robiť vlajkové kvízy alebo čítať o význame farieb na jednotlivých vlajkách. Tu by bolo namieste podotknúť, že toto nie je v prípade nášho krpca až také zvláštne. Éru rozprávok sme opustili zhruba v 2 rokoch a aj keď pred spaním stále vyžaduje čítanie knižiek, ide o náučnú literatúru. Podľa aktuálnych záujmov sme si tak postupne čítali knihy o autách, dinosauroch, dopravných značkách a iných veciach, vďaka ktorým sa zo mňa stáva takmer polyhistor. Je pravda, že ani mne neprišlo úplne normálne čítať pred spaním z prílohy č. 1 Vyhlášky MV SR 9/2009 (pre neznalých: kompletný zoznam dopravných značiek a značenia), ale čo robiť, keď jej dal prednosť pred Ferdom Mravcom?
Touto jeho vlajkovou zábavkou sme boli spočiatku nadšení, keďže sme sa aj my popritom naučili veľa vecí o štátoch, o ktorých existencii ani nepočuli. Postupom času som ale začal byť na vety typu „Tatiii, aké farby ma Honduras?“ a „ Tatiii, povedz mi nejakú vlajku.“ alergický a (ak už to fakt preháňal) začali sme mu to zakazovať. Ja viem, asi to nie je úplne správne, ale keď si škôlkár pri púšťaní guľôčok mimovoľne mrmle „Tonga, Togo, Trinidad a Tobago“, zrejme už fakt treba zasiahnuť. Dokonca sme mu pre sťažnosti učiteľky museli zatrhnúť aj nosenie školského atlasu (ktorý medzičasom znárodnil sesternici) do škôlky. Učiteľka má naše usmievavé dieťa veľmi rada, keď ju ale na škôlkárskom dvore namiesto hrania s ostatnými deťmi terorizoval vlajkami, to už bolo aj na ňu trochu priveľa.
Našťastie sa otázka vlajok a štátov postupne pretransformovala do širšej polohy, ktorá je trochu znesiteľnejšia a pri ktorej naša averzia voči vlajkám trošku (ale skutočne len trošku) povolila. Krpca začalo zaujímať aj to, kde vlastne tie krajiny ležia (môžem povedať, že taký Svätý Vincent a Grenadíny sa na mape hľadá dosť ťažko), aké sú veľké, aké sú bohaté a podobne. Neplánovaným dôsledkom je potom fakt, že počas zapnutých správ pri spomenutí niektorej krajiny vždy spozornie a potom nás obšťastňuje svojim vlastným pohľadom na svetové dianie a politiku. Tak sa napríklad dozvieme, že „v Japonsku majú problémy“, „v Líbyi sa bojuje a je tam diktátor“ či „aj na Kube je diktátor, ale už umrie“. Asi najviac sme sa ale pobavili na jeho videní vlastnej budúcnosti: „Keď budem veľký, presťahujem sa do Juhoafrickej republiky. A potom budem bohatý, lebo je tam zlato a diamanty“.
Aby náhodou nevznikla mýlka, týmto článkom sa nesnažím povedať, že máme doma geniálne dieťa. Je to aj roztopašný „galgan“ s oboma ľavými rukami, ktorému spev či kreatívne záľuby typu kreslenie alebo modelovanie z plastelíny absolútne nič nehovoria. Jednoducho, celý tato, ktorý mal základnej škole na vysvedčení ako jediný z triedy trojku z výtvarnej výchovy. Krpec je z môjho pohľadu len veľmi jednostranne zameraný a keď ho niečo zaujme, tak ho to úplne pohltí. Medzitým jeho zaujatosť vlajkami môžeme aspoň využiť ako vynikajúci presvedčujúci prostriedok. Len zmienka o tom, že by sa pred spaním nemuselo čítať o vlajkách, dokáže v jeho očiach behom okamihu zmeniť večeru z odpornej povinnej jazdy na úžasnú mňamku. Zároveň ho začala manželka postupne presmerovávať na nemčinu. Po novom sa z detskej izby začínajú ozývať vety ako „Rakúsko je rot, weiss, rot“ a ja som rád, že sa tá malá hlavička pomaly začína zaoberať aj niečim iným ako rozdielmi medzi vlajkou Švédska a Nórska.
Napriek všetkému popísanému viem, že keď naše zlatíčko zasa poprosí:“ Tatiii, čítaj mi vlajky, prosíííím?“, tak si k nemu prisadnem a tie názvy štátov budem čítať. Veď (aj) od toho tu tatovia sú.