Sobotné popoludnie u mojich rodičov na dedine. V snahe využiť chvíľku relatívne pekného počasia sme vytiahli zaja aj so starými rodičmi pred dom, kde sme v záhradnom jazierku púšťali malú loďku. Zároveň bola s nami aj moja sestra so synom, ktorý sa len nedávno naučil chodiť. Práve keď sa synovec s oduševneným výrazom snažil hodiť do vody za loďkou, pristavila sa pri nás mamina známa, ktorá v rámci plnenia babičkovských povinností strážila jej asi dvojročného vnúčika Dávidka. Dávidka zrejme vrčiaca loďka narážajúca do betónových brehov jazierka zaujala, takže kým sa babky rozprávali pri bránke, my sme ho zavolali do predzáhradky k jazierku. Všetkých faganov ale postupne loďka omrzela a začali vymýšľať rôzne neplechy, preto sme ich vypustili von, na našu pomerne pokojnú bočnú uličku. Hoci sa Dávidko spočiatku hanbil a náš zajo mu to tiež veľmi neuľahčoval (chcel si totiž kopať loptu iba s rodičmi, nie s nejakým cudzím chlapcom), postupne sa začali spolu hrať. Neskôr už aj spolu s malým synovcom tvorili nerozlučnú hlučnú tlupu, ktorá zblízka sledovala slimáka lezúceho po plote a vozila sa na odrážadlách.
Po istej dobe celá tlupa objavila čaro vŕtania sa vo vlhkom štrku na okraji cesty, v tej zmesi hliny spláchnutej dažďom z okolitých pozemkov a kamienkov zo zimných posypov, na ktorej sa s veľkou obľubou pošmykne bicykel pri brzdení. Ako vhodný nástroj im poslúžili aj drobné konáriky, aj tak sme im ale doniesli výbavu do piesku a pomáhali s rozrývaním štrku. Zajo s Dávidkom sústredene lopatkovali a o chvíľu vytvorili pomerne slušný kopček. Synovec sa zasa neustále pokúšal dostať sa naň a keď sa mu to podarilo, aj napriek zajovým protestom začal s víťazoslávnym „Uuuaaháá!“ do neho zo všetkých síl mlátiť ukoristenou lopatkou (veď aj tí veľkí chlapci to robia, tak to predsa musí byť super). A práve počas tejto idylky som bol svedkom niečoho, čo ma primälo napísať tento článok.
Časť záhrady susediacej s pozemkom nášho rodičovského domu pred niekoľkými rokmi kúpila mladá rodina, ktorá si tu postavila dom. Nejde o žiadnych cudzincov, sú z tej istej dediny ako ja, iba sa presťahovali sa z rodičovského domu v rovnakej obci. Práve v čase nášho lopatkovania vyšla suseda aj so synom vo veku nášho zaja odprevadiť pred bránu manžela, ktorý práve niekam odchádzal autom. Keď malý sused zbadal chalanov pred našim domom (čupiacich medzi odparkovanými odrážadlami a lopatkujúcich ostošesť), ostal stáť ako prikovaný a nedokázal od nich odtrhnúť oči. Vzrušene sa na nich pozeral až dovtedy, kým suseda nezlomila jeho pasívny odpor a jednoducho ho nevtiahla za ruku dovnútra. Myslel som, že sa podobne ako otec niekam ponáhľajú, veď prečo inak ho nepustiť hrať sa medzi ostatné deti? Po chvíľke sa ale začal spoza ich plota z betónových tvárnic ozývať jednotvárny zvuk motora detskej elektrickej trojkolky jazdiacej dookola po dvore a došlo mi, že tu asi šlo o niečo iné.
Keď som sa na to neskôr spýtal mojej mamy, tá mi povedala, že naši susedia patria do zbohatlíckej rodiny, ktorá sa začala považovať za „čosi viac“. Syna izolujú od všetkých detí v podobnom veku v okolí, hoci on sa s deťmi hrať chce. Niekoľkokrát sa už vraj dokonca stalo, že ho boli deti z okolia aj s rodičmi „vypýtať“ priamo u nich doma, nikdy však neboli úspešní. Nesnažím sa súdiť, možno boli chorí, možno sa suseda bála infekcie zo štrku z okraja cesty, možno mala neodkladnú prácu, možno to či ono. Jedno ale viem iste: ten monotónny bzukot drahej motorky za vysokánskym plotom znel veľmi osamelo.