Na našom zajovi (a malých deťoch všeobecne) ma niekedy zaráža, ako ho namiesto drahej hračky a super hi-tech detského kútika dokáže zaujať na pohľad úplne všedná vec. Pri pohľade na jeho zaujatie sa často musí zdať, že sledovanie pohybu mravčekov alebo dažďovej kvapky po okennom skle musí byť najfascinujúcejšou vecou na svete. A keďže ide o vlastnosť blízku väčšine detí, individuálne sledovanie mravcov vyliezajúcich z asfaltu na ihrisku sa už párkrát zmenilo na hromadnú akciu. V škôlkárskom veku sú proste „in“ aj úplne obyčajné veci, pri ktorých aj ja ako rodič začnem vnímať svet cez inú optiku.
Jedna taká vec sa nám stala tento víkend. V nedeľu sme sa vracali autom z veľmi vydareného stretnutia geocacherov a so zajom sme riešili, kam pôjdeme v pondelok popoludní. Keď sme prechádzali cez dedinu Dolné Orešany, pohybovalo sa tam podozrivo veľa sviatočne oblečených ľudí. V jednom okamihu sme náhodne zahliadli kolotoče, načo manželka nadhodila, či sa tam na chvíľu nezastavíme. Premýšľal som asi 50 metrov, kým som so slovami „Však prečo nie?“ prudko nezahol do najbližšej uličky.
Keď sme sa dostali až ku kolotočom, laplo ma silné deja vu. Akoby som sa vrátil v čase o dobrých 30 rokov a bol zasa malým faganom v mojej rodnej dedine. Medzi 4 obstarožnými kolotočmi sa pohybovali rodinky pozostávajúce z otcov oblečených do bielych košieľ, mám nahodených ako do divadla a rozjarených deťúreniec, žobroniacich o nejakú hračku z roztrúsených predajných stánkov. Nechýbala ani obligátna strelnica s kvetmi z krepového papiera a ako zvuková kulisa povzbudzovanie obecenstva zo susediaceho futbalového ihriska. Nečakal som, že sa tu zapáči aj nášmu zajovi, ten ale po krátkom okukovaní situácie vyhlásil, že chce ísť na „ten kolotoč“.
„Ten kolotoč“ bol klasický malý „reťazák“ s ručne maľovanými postavičkami z disneyoviek, na ktorom bol zajo pri prvej jazde úplne sám. Patril k nemu typický „ujo kolotočiar“, ktorý zajovu sedačku hneď po usadení niekoľkokrát omotal okolo svojej osi. Zároveň mu prikázal držať sa sedačky pred ním a zinštruoval ho, aby sa jej po roztočení kolotoča pustil. Nasledovalo prudké krútenie za hlasného zajovho chichotu, ktoré ďalej pokračovalo aj vďaka tomu, že ujo kolotočiar sedačku počas jazdy priebežne roztáčal. Po skončení jazdy vysmiaty zajo ani nechcel zliezť z kolotoča, tak sme si dali ďalšie opakovanie. To už jeho smiech „namotal“ aj ďalšie deti, takže kolotoč bol zrazu takmer plný. Hoci ujo kolotočiar počas tejto aj ďalšej jazdy zamotával iba tie deti, ktoré naňho pokrikovali „Ešte!“, ku koncu už bol z roztáčania viditeľne unavený. V snahe trochu mu odľahčiť sme sa preto napriek zajovým protestom rozhodli dať reťazáku menšiu pauzu.
Ďalšou zastávkou bola miniatúrna hojdacia loď, kde sme sa so zajom najprv usadili do stredu lode k jeho rovesníkovi, ktorý sa trochu podobal na Harryho Pottera (akurát bez predných zubov). Po začatí hojdania musel kolotočiar loď zastaviť, lebo ďalší člen osadenstva (malá rusovlasá divožienka sediaca na okraji lode) začal od strachu jačať. Ani napriek tomu však nechcela zliezť z hojdačky, rodičia ju preto usadili do stredu lode (kde hojdanie nie je také výrazné) k zajovi a Harrymu do stredu lode a ja som sa usadil k lodnej prove. Bola trošku tesná, takže sa mi kolená takmer dotýkali brady. Pripadal som si trochu trápne, sám pred sebou som si to ale zdôvodnil tým, že v tom hojdaní nenechám zaja samého. Po opätovnom začatí hojdania som zaregistroval stále trochu vyplašený pohľad malej rusalky a pokúsil som sa trochu ten strach rozptýliť. V najvyššej polohe loďky som urobil vystrašenú grimasu, načo malá naozaj zabudla na svoj strach a nahlas sa zasmiala. To samozrejme zajo aj Harry zaregistrovali, takže sa na mňa pri ďalšom vyhupnutí loďky upierali už 3 páry veľkých zvedavých okáľov. Opätovná vystrašená grimasa spolu s hlasným zjojknutím vyvolala hlasnú salvu smiechu, veď čo už jej smiešnejšie ako „oplašený“ dospelý? Pre veľký úspech som hereckú etudu opakoval pri každom vyhupnutí, pričom všetkým trom faganom ku koncu až tiekli od smiechu slzy. Popravde, keď som zliezol z loďky, tiež som mal trochu vlhké oči, a nielen od smiechu. Nepoznám krajší zvuk ako obyčajný detský smiech a ak by som mal kvôli nemu opäť na dedinskom kolotoči zo seba urobiť úplného debila, bez váhania tak urobím.
Zajovo kolotočovanie samozrejme pokračovalo aj ďalej (na reťazáku tentoraz sedel hneď za rusalkou) a vôbec sa mu odtiaľ nechcelo odísť. Všetko dobré aj zlé ale raz musí skončiť, takže sme po hodine vyrazili ďalej domov. Dojem však zostal a myslím, že aj pre zaja to bola najkrajšie strávená hodina za posledné obdobie.
Celá debata | RSS tejto debaty