Clovekmilion

Od našich známych často počúvame historky o tom, aké herecké etudy dokážu zvládnuť ich prckovia v snahe presadiť svoje predstavy o fungovaní sveta. Ani náš zajo v snahe o zmanipulovanie svojich rodičov nie je žiadnou výnimkou, jeho manipulátorské pokusy sú však také ťarbavé a priehľadné, až sú dojemné.

Posledný takúto pokus odohral minulý víkend. Zajo dostal úžasný darček, z ktorého sa tešil celý víkend a ani na chvíľu sa od neho nemohol odtrhnúť: posteľnú bielizeň. Ja viem, znie to divne, ale keď upresním, že je potlačený obrovskou mapou sveta s vyznačenými štátmi a ich hlavnými mestami, čitatelia môjho predošlého článku to určite pochopia. Na bielizni položenej na koberci zblízka študoval jednotlivé štáty, parkoval autá na jednotlivých hlavných mestách (mal trochu problém nájsť autá vhodnej veľkosti na obsadenie Bratislavy, Viedne a Budapešti), čítali sme si a celkovo sa vcelku dobre bavili. O to horšie boli protesty, keď prišiel čas večerného spánku a mal skončiť s hraním na bielizni. Podotýkam, že ešte nebola opraná, takže s ňou nemohol ísť aj do postele.

Keď som zajovi oznámil, že sa ide spať, najprv ma niekoľko krát odignoroval. Keď mu došlo, že to (opäť raz) myslím vážne, začal ma presviedčať, že je ešte skoro. Po dlhšom prekáraní som si ho zobral na kolená a snažil sa ho pokojne presvedčiť:

„Už je veľa hodín, už naozaj musíš ísť spinkať.“

„Ja si chcem ešte čítať vlajky na zemi.“

„Tie si budeme ešte čítať z knižky, ale v posteli.“

„Nie!“

Vtedy z ničoho nič spustil prudký plač. Keby som ho nepoznal, tak by som si myslel, že si minimálne zlomil ruku. Takto som ale na neho iba ďalej pokojne pozeral, čo ho ešte viac nahnevalo.  Pridal preto na intenzite a pridal osvedčený trik: silne stisol oči a už sa mu po lícach kotúľali obrovské krokodílie slzy. To už mi začínalo pobavene trhať kútikmi úst a manželka sa (ako mi neskôr toho večera priznala) vo vedľajšej izbe tiež dobre bavila. Keďže zajov teatrálny plač na mňa tentoraz zjavne nezaberal, skúsil presadiť svoje nároky hrubou silou:

„Budem sa hrať na zemi, TERAZ alebo NIKDY!“

„Dobre, zlatíčko, tak teda nikdy.“

„Nehovor nikdy. TERAZ alebo NIKDY alebo VŽDY!“

„Teraz nie.“

A ďalší rev, ďalšie obrie slzy a soplíky, hotové týrané dieťa. Hnevlivé pokusy udrieť ma som tiež eliminoval ešte v zárodkoch, tak sa ma pokúsil zmanipulovať najväčším tromfom, útokom na city:

„Keď budem veľký, tak svojmu dieťaťu dovolím hrať sa STÁLE!“

To som sa už začal skutočne nahlas smiať (aj na tom dôkladne vyslabikovanom die-ťa-ťu) a hneď som si to naše trdlo pritúlil. Trošku sa síce pokúšal brániť, ale nakoniec si oprel hlávku o moje plece a o chvíľku nebolo po vzdore ani stopy. Keď už bol úplne pokojný, utrel som mu uslzené líčka a povedal: „Keď budeš veľký, môžeš dovoliť svojmu dieťaťu všetko. A dúfam, že ho aj budeš ľúbiť tak veľmi, ako my ľúbime teba.“